Som v prvom rade manželka a maminka dvoch detí, 6 ročnej slečny a 2 ročného chalana. Pracovala som v oblasti ekonomiky, ale svojho kreatívneho ducha momentálne napĺňam na rodičovskej dovolenke prostredníctvom písania o témach, ktoré ma zaujímajú.
Musím povedať, že moju prvú materskú som neprežívala úplne v pohode. Jednak som nastúpila do práce veľmi skoro a robila z domu, a aj keď by to mohlo znieť ideálne, bolo to veľmi náročné.
Moja prvá materská bola katastrofou aj kvôli tomu, že som bola veľmi nezorganizovaná. Bolo to aj kvôli času, ktorý som trávila prácou, ktorá ma ani nebavila a frustrácii, že nezvládam domácnosť ani dieťa.
Pamätám si ako som raz vkročila do nášho domu, a vošla do mňa najprv totálna zlosť, keď som videla taký neporiadok, špinavé prádlo rozhádzané, hračky kade-tade. Vzápätí som cítila strašnú bezmocnosť, lebo mi bolo jasné, že to aj tak nikomu doma nevadí, iba mne. Iba ja som to musela popratať, a mala som chuť to rovno hádzať do koša, nech už tie veci nikdy neuvidím. Docvaklo mi to celé až o niekoľko rokov na to, že som tie veci mala naozaj do toho koša hodiť. Mali sme ich priveľa. Priveľa vecí všade.
Veci na mňa padali zo všetkých rovných plôch aj úložných priestorov. Povaľovali sa v kúte, zaprášené sedeli na kuchynskej linke, na nočnom stolíku i konferenčnom stolíku. Na chodbe som ich ledva obchádzala. Bordel izba bola plná zbytočností, ktoré som si myslela, že sa mi ešte niekedy zídu.
Keď som čakala návštevu, rýchlo som všetko odniesla do bordel izby, alebo pivnice, kde bol vstup zakázaný. No po čase som mala nový bordel naspäť. Ako človek môže vôbec popratať, keď má všade toľko vecí? S vysávačom som sa do kútov nedostala, sedačku nevedela odtiahnuť lebo nebolo kam. Utieranie prachu bolo iba symbolické. Upratovanie bola moja nočná mora, preto som žila v chaose, nemala chuť sa s deťmi hrať, nemala som chuť variť, a všetky činnosti som robila akoby z donútenia. Nevidela som v mojom úsilí žiaden zmysel. Celý deň som si nesadla, ale nebolo za mnou nič vidno.
Jedného dňa som videla dokument s názvom Minimalism: A Documentary About the Important Things od autorov The Minimalists. Videla som v ňom seba, akoby z diaľky. Začala som veľmi uvažovať nad zmyslom toho za čím sa to v živote náhlime, čo sú naše priority a hodnoty. Minimalizmus pre mňa nebola odpoveď, ale cesta. Cesta k samej sebe, ku spokojnému a pokojnému životu. Prečítala som tony kníh o minimalizme, minimalizovala pár rokov a dospela k oveľa jednoduchšiemu žitiu.
Dnes aj moja domácnosť vyzerá inak. Mám vytvorený jednoduchý systém upratovania, ktoré robím počas dňa bez toho aby som nad tým musela uvažovať. Z času na čas urobím väčšie upratovanie a poumývam napr. pod sedačkou, ale už netrávim každú sobotu celodenným čistením. Víkendy máme vyhradené na oddych. Nepáčil sa mi systém pracovať celý týždeň a cez víkend byť otrokom domácnosti. Sobota upratovať, nedeľa variť. Prosím nie! Toto volanie sa vo mne ozývalo dlho, až kým som neprišla na to, že musím niečo zmeniť.
Ako prvé som sa zbavila všetkého, čo sme nepotrebovali. Zbytočnosti zaberali môj priestor aj moju mozgovú kapacitu. Po vyhádzaní vecí sa mi neskutočne uľavilo na duši. Nikdy potom si už na tie veci nespomenula. Prečo som sa ich teda tak krvopotne celé tie roky držala a odkladala ich? to dodnes neviem. Jedno viem ale isto. Nebolo to až tak jednoduché a trvalo to dlho, kým som našla túto cestu.
Upratovanie pokračovalo aj k režime dňa. Z preplneného kalendára som vyškrtala veci, ktoré mi neprinášali hodnotu. Minimalizovala som svoj to-do kalendár. Dlho som trvala na niektorých krúžkoch mojich detí, až kým som nepochopila, že tam jednoducho nechcú chodiť. Spôsobovalo to utrpenie mne aj im. Často na niečom nástojíme len z presvedčenia, ale ak sa zamyslíme, vieme nájsť kompromis, ktorý nám všetkým ušetrí nervy.
Takisto sme minimalizovali a upratali naše financie. Zaviesť rozumný rodinný rozpočet bola riadna fuška. Financie sú určite jedna z dôležitých vecí , ktoré by ste, pre svoj pokojný život, mali mať pod kontrolou. Môže byť veľmi jednoduché skĺznuť vo svete lákadiel do pasce života na dlh. Hovorím teraz o spotrebných úveroch a kreditkách. V alze je týždeň veľkých teliek, kúpime si telku. Suseda má novú sedačku, chcem tiež novú! Kolega má nový iPhone, taký potrebujem i ja! Minimalizmus mi pomohol odolať týmto lákadlám, pretože sa zmenilo moje myslenie.
Zmenila som sa teda na všetkých úrovniach. Aktívnou zmenou prostredia okolo seba a určením vecí, ktoré do svojho života pustím a nepustím, som sa zmenila i zvnútra. Teraz takto vnímam aj osoby, udalosti, dokonca myšlienky, ktoré si k sebe pripustím a ktoré nie.
Nezúfajte, ak vám to nepôjde hneď. Najdôležitejšie je to, že ste už vykročili. Čím bližšie k cieľu budete, tým to pôjde ľahšie. Začať minimalizovať, na to treba extra energiu. A my matky jej máme tak málo. Preto stačí ak začnete pomaly, napr. len jedným miestom, alebo dokonca jednou poličkou v skrini, ktorá vás už roky štve. K jednej poličke sa pridá zásuvka, komoda, skriňa, izba a ani sa nenazdáte, bude sa vám oveľa ľahšie dýchať. Tam to ale všetko iba začína…
Moju minimalistickú púť môžete sledovať na podstránke minimalizmus a facebookovej stránke https://www.facebook.com/minimami.sk/ . Verím, že tam nájdete tipy a inšpiráciu na jednoduchší a spokojnejší život.
Sebarealizácia
Na druhej materskej som začala navštevovať rôzne prednášky a workshopy ohľadom kariérneho poradenstva. Nejako som vnútri cítila, že práca, ktorú som robila ma až tak nenapĺňa a chcela som budúcnosti skúsiť aj niečo iné ako prácu v korporátnej firme. Najdôležitejšie bolo urobiť prvý krok a neprestávať, potom sa to už vyvinulo samo. Vždy ma lákalo mať svoj vlastný biznis. Táto myšlienka ma sprevádzala už dávno, chýbalo mi však sebavedomie prísť na trh s niečím vlastným. Moje kámošky na materskej už veselo predávali svoje výrobky, či už šili, plietli alebo vypekali koláče. Tak trochu som sa na seba hnevala, že ja nič také robiť neviem. Keď som tak uvažovala nad sebou, aj tá práca v korporátnej firme bola pre cvičenú opicu. Ja som vlastne úplne nanič! Hovorila som si.
Mala som dva roky od plánovaného nástupu do práce. Tak veľmi ma to ubíjalo. Veľmi som túžila po slobodnom zamestnaní, kde nebudem každý deň a budem žiť iba pre víkendy. Jasné, že aj v práci vedela byť zábava, s kolegyňami si podebatovať, posťažovať sa, ale predsa len, musela som tam byť od pondelka do piatku, od 9.00-5.00. Čo ak by som mala prácu, kde si môžem vybrať kedy a s kým sa stretnem a budem pánom svojho času. Ak chcem, môžem si v pondelok dlhšie pospať a vyzdvihnúť deti bez stresu, či stihnem prejsť tou dopravnou zápchou. To bol SEN!
Skášala som rôzne online joby, ktoré ponúkali zárobky z toho, že budem klikať na reklamy, videá, vypĺňať dotazníky. Po mesiaci snaženia som to vždy vzdala, lebo stráviť toľko času, kvôli pár centom mi prišlo absolútne neefektívne. Skúšala som si zarobiť aj na forexe. Stiahla demo, zakúpila si návod ako uspieť na forexe, investovala aj reálne peniaze. No vždy, keď som nejaké peniaze zarobila, v zápätí som o ne aj prišla. Dospela som k presvedčeniu, že forex je pre gamblerov a nie pre mňa. Tak som teda skúšala hľadať mimo internetu. Našla som si firmu na dve hodiny denne večer, keď bol manžel doma z práce, kam som chodila upratovať. Upratovanie ma baví, a nebola to náročná práca. To ma v hľadaní posunulo ďalej a vymyslela som si svoju prvú ozajstnú službu, požičovňu tepovačov. Na splátky kúpila profesionálny tepovač, a narazila na prvý problém. Ako sa o mne svet dozvie? Mala som stránku, s kočíkom som po okolí roznášala letáky, ale zákazníkov nikde. Po čase, kedy som toho vyskúšala viac, mi ako najlepšia voľba vyšla online reklama. A kde inde je viac ľudí ako na facebooku? Tak začalo moje vzdelávanie v oblasti online marketingu, reklám a celkom ma to bavilo. Konečne som videla aj zvýšený záujem o moju službu a napĺňalo ma vidieť, že moja služba reálne niekomu pomohla. Bolo to na míle vzdialené od analýz, ktoré som robila predtým a vlastne ani neviem, ako niekomu pomohli. Tuto som videla reálne tváre spokojných ľudí.
Aby bola maminka naozaj v pohode celé tri roky, je nevyhnutné aby cítila aj finančné istoty. Byť tri roky doma bez práce je naozaj dosť. Ak nemáte to šťastie, že váš manžel zarába za dvoch, určite pocítite potrebu, aby bolo tých peniažkov viac. Na to, aby sme ale niečo dosiahli, musíme aj niečo urobiť. Niekedy stačí urobiť prvý krok ako v mojom prípade a ľady sa prelomia. S týmto biznisom pokračujem naďalej, lebo ma zatiaľ baví a kým budem mať zákazníkov, bude to mať pre mňa zmysel.
Na mojej stránke a prostrednictvom facebookovej stránky Materská v pohode , sa snažím mamičky na materskej podporiť v rozvíjaní svojho sna. Či už je to podnikanie alebo nájdenie si práce snov, alebo zmysluplné trávenie času s deťmi. Preto blogujem o našich domácich vzdelávacích aktivitách, montessori hrách a výletíkoch po okolí. Ak máte chuť, inšpirujte sa, lebo čas strávený s deťmi, nie je nikdy stratený.